Ako som sa dotkla sveta

Autor: Jarka Bartos | 29.3.2017 o 23:15 | (upravené 29.3.2017 o 23:20) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  609x

Môj príbeh podnikania v Karibiku je niečím nezvyčajným, no už od mladi som tušila, že moje cesty povedú do zahraničia a do nie príliš prebádaných končín.

Môj príbeh náruživej cestovateľky sa začal v malebnej dedinke Višňové, ktorá sa nachádza  priamo pod Čachtickým hradom. Chodila som do klasickej dedinskej školy, ktorá síce bola svojim spôsobom pôvabná aj svojou jednoduchosťou, no práve prosté vyučovanie mi časom prekážalo.

Jazyky chýbali

Mám namysli hlavne nedostatočnú výučbu jazykov. Pre mňa boli jazyky niečím viac. Chcela som byť viackrát človekom a dotknúť sa života tej krajiny , ktorej  reč som poznala. Život v mojej rodnej dedinke bol pri tom príjemný, pokojný a bez stresu. Moja rodina sa zaoberala pestovaním rozličných druhov ovocia a zeleniny, voľný čas sme trávili zbieraním byliniek, ich sušením a prípravou na zimu. Iné čaje, ako z našej vlastnej záhrady, sme v tej dobe ani nepoznali.

Stereotyp ma neopúšťal

Život na dedine bol príjemný a jednoduchý, možno až taký, ako v „slovenskej rozprávke“, ale napriek tomu som cítila prázdnotu a pocit, že mi niečo chýba ma neopúšťal.

Lákal ma nepoznaný svet, lákalo ma objavovanie nových miest a spoznávanie nových ľudí. Potrebovala som vyletieť z hniezda a poraziť síce bezpečný a pokojný no pre mňa toxický stereotyp. V tej dobe som sa na škole učila len ruštinu a zo zahraničia som poznala akurát cibuľové veže z Moskvy. Vedela som však, že mi to stačiť nebude. Na škole sme mali nepovinný predmet – nemčinu. Dobrovoľne som sa na ňu prihlásila a kým si moje rovesníčky užívali bezstarostné detstvo, ja som sedela doma zahrabaná v knihách a lúštila som vo voľnom čase lekciu za lekciou. Nikto ma vtedy z rodiny vo výučbe jazykov nepodporoval, ale ja som neprestávala. Teraz mi to pripadá akoby som sa vtedy učila čínštinu. Išlo mi to totiž naozaj pomaly a ťažko.  

Hor sa na cudzie reči

Podľa vzoru dcéry našich rodinných  známych, ktorí sa odsťahovali do Ameriky, som sa rozhodla pre hotelovú školu v Piešťanoch. A tam prišlo vytriezvenie v podobe výučby nemeckého a anglického jazyka, dokonca v treťom ročníku sa priberala aj francúzština. V tej dobe som patrila jazykovo ku slabšej skupine. Bola som nespokojná, mala som svoje ciele a sny a medzi ne patrili aj cudzie jazyky. A tak som svoju jazykovú „nevybavenosť“ doháňala doučovaním.

Nemecko ma nakoplo

Chcela som ísť do sveta, učiť sa jazyky, čo v tej dobe bolo ešte dosť ťažké. Môj otec bol veľmi konzervatívny a rozdával mi rady typu: „Len ty pekne ostaň doma!“ Ostala som, až kým sa mi nepodarilo vycestovať na trojmesačnú prax do Nemecka. Tam som zistila, že presne tam patrím.

Áno, že patrím do sveta! Odvtedy už nosím v srdci poznávanie, túžbu cestovať a učiť sa stále nové jazyky. Na učenie totiž nie je nikdy neskoro a keď vás vášeň neopúšťa musíte v tom proste pokračovať. Teraz sa zdokonaľujem v španielčine, svoju dcéru podporujem vo výučbe jazykov a každú chvíľu sa rozprávam s ľuďmi inou rečou. Pre mňa je to splnený sen, ktorý si stále vylepšujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nacionalistický kňaz pomáha šíriť propagandu ĽSNS

Ján Košiar, ktorý otvorene podporuje kotlebovcov, píše pre časopis Zväzu protikomunistického odboja. Magazín platí ministerstvo vnútra.

KOMENTÁRE

Antifašisti ani antikomunisti to nepochopili

Neexistuje sloboda len pre jednu vybranú skupinu.

EKONOMIKA

Volkswagen: Odborári dostali to, čo sme im núkali pred štrajkom

Na jar ponúkal Volkswagen zvýšenie platov o 12 percent.


Už ste čítali?